| dbo:abstract
|
- L'espasa és una arma blanca de doble tallant composta d'una fulla dreta de metall equipada si és necessari amb una canal o canaleta (depressió longitudinal), d'un mànec dit puny, braç o mantí de la creu, i d'un protector que protegeix la mà. L'extrem del mànec és ornamentat generalment amb un pom. La creu, croera o creuera és la barreta transversal que forma creu amb el pom de l'espasa. L'arriat és la peça situada transversalment entre el mànec i el ferro de l'espasa. La paraula «espasa» prové del llatí spatha (que també s'emprà per a denominar l'espasa llarga i recta emprada per la cavalleria de l'Imperi Romà), la qual prové del grec spathe. En un sentit més ampli s'entén per espasa qualsevol arma blanca de certa envergadura, independentment de l'estil de la fulla. El disseny i la construcció de l'espasa pot variar molt: segons la longitud de la fulla, la seva forma, els seus talls, les seves empunyadures, la seva procedència, etc. D'acord amb les característiques que posseeixen, reben una determinada denominació que identifica, classifica i enquadra l'arma dins d'un tipus particular. Tenen la seva fulla metàl·lica esmolada amb un o els dos fils amb puntes agudes i dures si és de punxada, o ambdues característiques. L'empunyadura es feia de molts i diversos materials, sobretot si eren espases per "cenyir" o de "parada" aristocràtiques, però se solia emprar la fusta. L'espasa se solia dur en una beina o baina dita també folre, o alternativament en un taalí (ant. talaí i talí) o corretja, una cinta que, reposant damunt una espatlla, passa per davant i per darrere fins al costat oposat, a l'alçària del ventre, i serveix per a sostenir penjada l'espasa. També podia anar en una faixa o corretja que es porta penjada a l'espatlla i en direcció transversal sobre els pits. (ca)
- السيف سلاح أبيض وقطعة وأداة حربية دفاعية وهجومية، استخدمه الإنسان منذ أقدم العصور في العصر الحديدي عندما اكتشف الحديد وطريقة سبكه وطرقه وهو سلاح حاد. (ar)
- Meč je jednou z nejstarších zbraní. Slouží především jako zbraň , ale i . Byl jednou z hlavních osobních zbraní po celý starověk a středověk. Až na přelomu středověku a novověku ho začaly vytlačovat palné zbraně. Zhotovuje se z kovů a jejich slitin, nejčastěji ze železa, oceli nebo bronzu. Meč byl mnoho set let považován za prestižní zbraň, jejíž vlastnictví bylo v mnoha ohledech považováno za výsadu urozeného stavu rytířů a odznak bohatství. Meč se typicky skládá ze dvou částí – čepele a jílce. Čepel je zpravidla přímá a dvojbřitá – broušená po obou stranách, bývá zakončena hrotem (někdy zakulaceným), má velké rozpětí délky (až 1,5 m) a maximálně do 10 centimetrů šířky. Zdobena obvykle nebývá. Pokud ano, jde nejčastěji o jednoduchou rytinu, znak (často kříž), ornament, jméno, bojový pokřik nebo osobní heslo (devisu) majitele. Rytina může být zvýrazněna měkčím kovem (stříbro, zlato, olovo, měď) zatloukaným do prohlubní, zbroušeným a leštěným, technika se nazývá taušírování. U středověkých křesťanských mečů může být v blízkosti záštity proražen malý otvor ve tvaru kříže. U čepelí z damaskované oceli se projevují dvoubarevné stopy. U evropských mečů má čepel zpravidla charakteristický tvar a podélně jí prochází jeden nebo více „žlábků“. O tomto „žlábku“ se často tvrdí, že měl lépe odvádět krev, což je ale novodobý mýtus. Sloužil totiž ke zpevnění čepele v ohybu a k jejímu odlehčení, jej koval, aby pomocí něj čepel rozšířil do požadovaného tvaru. V pozdějších staletích (zhruba od 15. století) se začaly objevovat čepele se šestiúhelníkovým průřezem bez „žlábku“. Čepel se ve všech kulturách vyráběla z nejkvalitnější oceli a byla velmi nákladná, ačkoliv zejména v Evropě také existovaly o něco méně kvalitní, zato avšak levnější meče pro hromadnější použití (např. běžné vojsko). Pro lepší meče se používaly čepele zhotovované pouze v několika střediscích. Mečíři si své umění předávali z generace na generaci a technologie před konkurencí tajili. Povolání mečíře bylo velmi ceněné. Jílec se skládá zpravidla z křížové záštity (u některých mečů nemusí být), rukojeti a hlavice (u některých mečů nemusí být). Všechny části jílce bývaly často nákladně zdobeny. Rozpětí jejich velikosti je také značné, běžně se používaly jílce od velikosti 15 centimetrů až do jílců přesahující metr. Křížová záštita tvoří předěl mezi čepelí a rukojetí. Původně krátký a rovný prut byl později delší, různě zdobený a pro zlepšení funkce vytvarovaný. Záštita se během vývoje na koncích ohnula směrem ke hlavici rukojeti a vytvořila takzvanou protizáštitu. Záštita znemožňovala ztrátu kontroly nad rukojetí, ale také chránila ruku před zraněním. Rukojeť je místo za záštitou určené k držení meče. Bývaly často hodně a draze zdobeny, na jejich výrobu se používaly různé materiály. Hlavice je zakončení jílce, měla tvar plochého medailonu, ořechu nebo para ořechu. Její primární funkce je vyvažovací. Zdobívaly ji znaky majitele, např. meč sv. Karla Velikého dal Karel IV. ozdobit znaky Římské říše a Českého království. (cs)
- Το ξίφος ή στην καθομιλουμένη σπαθί είναι ένα μακρύ, αιχμηρό κομμάτι μέταλλο, το οποίο έχει χρησιμοποιηθεί από πολλούς πολιτισμούς σε όλο τον κόσμο, κυρίως ως όπλο τεμαχισμού ή ώσης. Ένα ξίφος αποτελείται κυρίως από μια λεπίδα και μια χειρολαβή, συνήθως με μία ή δύο κόψεις για χτύπημα ή τεμαχισμό, καθώς και μία αιχμή για ώση. Η βασική πρόθεση και φύση της τέχνης της ξιφοποιίας έχουν παραμείνει αρκετά σταθερές μέσω των αιώνων, ενώ οι ουσιαστικές τεχνικές διαφέρουν μεταξύ των πολιτισμών και των περιόδων, έχοντας ως συνέπεια τις διάφορες σε σχεδιασμό και σκοπό λεπίδες. Σε αντίθεση με το τόξο ή το δόρυ, το ξίφος είναι καθαρά στρατιωτικό όπλο και γι’ αυτό έχει καταστεί ως σύμβολο του πολέμου ή της κρατικής εξουσίας σε πολλούς πολιτισμούς. Υπάρχουν πολλά ονομαστά ξίφη στη μυθολογία, τη λογοτεχνία και την ιστορία, γεγονός που αντικατοπτρίζει τη μεγάλη αίγλη του συγκεκριμένου όπλου. (el)
- Glavo estas metala tranĉilo, pikilo konsistanta el longa klingo kaj mallonga tenilo, uzata kiel armilo ĉu por tranĉi, trapiki, vundi iel aŭ frapi. La preciza difino de la termino varias laŭ la historia epoko aŭ la geografia regiono konsiderata. Glavo en la plej mallarĝa senco konsistas el rekta klingo kun du eĝoj kaj tenilo, sed depende el la kunteksto, la termino estas ankaŭ ofte uzata por referenci al klingaj armiloj kun unusola eĝo (referencata ankaŭ kiel sabro). Eŭropaj kaj ĉinaj glavoj kutime havas dueĝajn rektajn klingojn, dum japanaj glavoj (katana) kutime havas unueĝan kurbetan klingon. Al ĉiuj tipoj plej ofte ilin akompanas glavingo por konservi ĝin dum neuzo. Historie, la glavo disvolviĝis en la Bronzepoko, evoluante el la ponardo; la plej fruaj specimenoj datas el ĉirkaŭ 1600 a.K. La posta Ferepoka glavo restis tre mallonga kaj sen manprotektilo. La romia spatha, kiel evoluis en la malfrua Romia armeo, iĝis la antaŭanto de la eŭropa glavo de la Mezepoko, dekomence adoptita kiel glavo de la elorienteŭropaj popolmigradoj, kaj nur en la Meza mezepoko, disvolviĝis en la klasika kavalira glavo kun manprotektilo. En la Moderna epoko, la okcidenta glavodesegnado diverĝis en du tre apartajn formojn, nome la pikglavojn kaj la sabrojn, kiuj diferencas jene: La pikglavoj kiaj la rapiro kaj eventuale la glaveto esti dezajnitaj por trapiki siajn celojn rapide kaj okazigi profundajn pikajn vundojn. Ties longa kaj rekta klingo kaj bone ekvilibrita dezajno faris ilin tre facile manovreblaj kaj mortigaj en duelo sed tre neefektivaj se uzitaj en frapa aŭ tranĉa movado. Bon celita impeto kaj piko povus finigi lukton en sekundoj per nur unu frapo per glavo, kio kondukis al disvolvigo de luktostilo kiu ege similas al moderna skermo. La sabro kaj similaj klingoj kiaj cimitaro estis konstruitaj pli peze kaj estis plej tipe uzataj en milito. Konstruitaj por frapi kaj tranĉi kontraŭ multoblajn malamikojn, ofte el sur rajdata ĉevalo, la longa kurba klingo de la sabro kaj ties ioma pezo ekvilibrita antaŭen havigis al ĝi mortigan intencon ĉefe en batalkampo. Plej sabroj havis ankaŭ akrajn pintojn kaj duobleĝajn klingojn, kio faris ilin kapablaj trabori soldaton post soldato dum kavaleria atako. Sabroj estis plue uzataj en batalkampoj gixs la fino de la 19a jarcento. La usona mararmeo tenis milojn da fortikaj cimitaroj en siaj armilaroj bone en la Dua Mondmilito kaj multaj estis uzataj de marsoldatoj en la Pacifiko kiel ĝangalaj maĉetoj. Ne-eŭropaj armiloj nomataj "glavo" estas unu-eĝaj armiloj kiaj la mezorienta cimitaro, la ĉinae dao kaj la rilata japana katana. La ĉina ĝjan estas ekzemplo de ne-eŭropa duobl-eĝa glavo, kiel la eŭropaj modeloj derivitaj el la duobl-eĝa Ferepoka glavo. (eo)
- Das Schwert ist eine Hieb- und Stichwaffe mit gerader oder gebogener, ein- oder zweischneidiger Klinge, Gefäß und Scheide. Schwerter waren in den meisten antiken bis mittelalterlichen Kulturen zu finden, sowohl im abendländischen als auch im orientalischen und ostasiatischen Kulturraum. Das Schwert hat als Waffe heute keine Bedeutung mehr, es besitzt jedoch noch eine sehr hohe symbolische Bedeutung. (de)
- Ezpata bi ahoko arma zuri bat da, helduleku bat eta xafla ebakitzaile luze bat duena (normalean metro erditik gorakoa). Kronologia eta jatorrizko lekuaren arabera ezpataren ezaugarriak aldatzen dira. Ezpatak Brontze Aroan sortu ziren, dagatik garatuta. Lehenbiziko aleak K.a. 1600 ingurukoak dira. Burdin Aroko ezpatak labur samarrak eta esku-babesik gabeak ziren oraindik. Erromatar Inperio Berantiarreko armadan sortutako ezpata klasea, spatha izenekoa, Europako Erdi Aroko ezpataren aurrekaria izan zen. Horrek Erdi Aro Betean zaldunen ezpata ekarri zuen. Aro Modernoan, arinagoa den estoke mehea (espada ropera gaztelaniaz) sortu zen Espainian. Ezpatak, XVIII. mendean, garrantzia galtzen joan ziren, eta, XIX. mendean, berriz, arma zeremonial gisa edo eskrima modernoaren kirolean baino ez ziren erabiltzen. (eu)
- La espada es un arma blanca de dos filos que consiste básicamente en una hoja recta cortante, punzante —o con ambas características—, con empuñadura, y de cierta envergadura o marca (marca: aproximadamente a partir de medio metro). Según la definición estricta no serían espadas los sables, las katanas (sable japonés), etc. Tienen su hoja metálica afilada en uno o los dos filos si es de tajo, o sin filos y con puntas agudas y duras si es de punzar, o con ambas características. La empuñadura se hacía de muchos y diversos materiales, sobre todo si eran espadas para "ceñir" o de "parada" aristocráticas, pero se solía emplear la madera o cuerno recubiertos —o no— de cuero o cordelería. Siendo su aparición muy temprana (IV milenio a. C.), su hoja se hizo inicialmente de cobre (muy débil), posteriormente de bronce, hierro y finalmente acero templado. La factura y el manejo de la espada permanecen constantes a lo largo de los siglos, pero las técnicas varían entre culturas y periodos como resultado de las diferencias en el diseño y propósito de la hoja. Los nombres dados a muchas espadas en la mitología, literatura e historia reflejan el alto prestigio del arma (ver listado de espadas). Según la ley de seguridad nacional europea, poseer una arma blanca (espadas) sin licencia de ella puede costar una multa de 3000€ dependiendo del afiler y la longitud de la espada y también de 2 a 7 años de prisión. Curiosamente ya no se puede conseguir esa específica licencia pero la ley aún se mantiene. (es)
- Is arm le lann miotal fada agus dornchla, úsaite den sá agus bualadh é claíomh. (ga)
- L’épée (du latin spatha, « chose plate ») est une arme blanche à double tranchant (se distinguant ainsi du sabre) composée d'une lame droite en métal pourvue le cas échéant d'une gouttière (dépression longitudinale), d'une poignée et, à certaines époques, d'une garde protégeant la main et d'un pommeau. Le terme d’« épée » est polysémique : 1.
* il peut désigner une arme de guerre, de la famille et descendant du glaive romain ; 2.
* il peut désigner un accessoire de sport, l’épée d’escrime, l'une des trois armes de l'escrime sportive avec le fleuret et le sabre (le terme est dit récursif, désignant à la fois un objet ainsi que la famille à laquelle il appartient). La forme de l'épée détermine son utilisation, bien que la très grande majorité des épées combinent les deux types d'utilisations possibles de taille et d'estoc :
* de taille : coup porté avec le fil de l'épée (l'arête tranchante) ;
* d'estoc : coup porté avec la pointe dans l'axe de l'épée, pour transpercer son adversaire. Il existe aussi des épées sans pointes (épées de bourreau), servant uniquement à la décapitation. (fr)
- Pedang adalah sejenis senjata tajam yang memiliki bilah panjang. Pedang dapat memiliki dua sisi tajam atau hanya satu sisi tajam saja. Di beberapa kebudayaan, jika dibandingkan senjata lainnya, pedang biasanya memiliki prestise lebih atau paling tinggi. Bilah pedang biasanya dibuat dari logam keras seperti besi atau baja. Meskipun terdapat pedang dari emas, itu hanya digunakan sebagai hiasan saja. Untuk latihan, biasanya pedang berbahan kayu yang gunakan, meski pedang dari kayu yang keras masih berbahaya. Senjata serupa pedang dan tombak yang menggunakan bilah obsidian digunakan oleh suku-suku asli Amerika Tengah dan Amerika Selatan yang pada saat kolonisasi Eropa belum mengenal logam. (in)
- A sword is an edged, bladed weapon intended for manual cutting or thrusting. Its blade, longer than a knife or dagger, is attached to a hilt and can be straight or curved. A thrusting sword tends to have a straighter blade with a pointed tip. A slashing sword is more likely to be curved and to have a sharpened cutting edge on one or both sides of the blade. Many swords are designed for both thrusting and slashing. The precise definition of a sword varies by historical epoch and geographic region. Historically, the sword developed in the Bronze Age, evolving from the dagger; the earliest specimens date to about 1600 BC. The later Iron Age sword remained fairly short and without a crossguard. The spatha, as it developed in the Late Roman army, became the predecessor of the European sword of the Middle Ages, at first adopted as the Migration Period sword, and only in the High Middle Ages, developed into the classical arming sword with crossguard. The word sword continues the Old English, sweord. The use of a sword is known as swordsmanship or, in a modern context, as fencing. In the early modern period, western sword design diverged into two forms, the thrusting swords and the sabres. Thrusting swords such as the rapier and eventually the smallsword were designed to impale their targets quickly and inflict deep stab wounds. Their long and straight yet light and well balanced design made them highly maneuverable and deadly in a duel but fairly ineffective when used in a slashing or chopping motion. A well aimed lunge and thrust could end a fight in seconds with just the sword's point, leading to the development of a fighting style which closely resembles modern fencing. The sabre and similar blades such as the cutlass were built more heavily and were more typically used in warfare. Built for slashing and chopping at multiple enemies, often from horseback, the sabre's long curved blade and slightly forward weight balance gave it a deadly character all its own on the battlefield. Most sabres also had sharp points and double-edged blades, making them capable of piercing soldier after soldier in a cavalry charge. Sabres continued to see battlefield use until the early 20th century. The US Navy kept tens of thousands of sturdy cutlasses in their armory well into World War II and many were issued to Marines in the Pacific as jungle machetes. Non-European weapons classified as swords include single-edged weapons such as the Middle Eastern scimitar, the Chinese Dao and the related Japanese katana. The Chinese jiàn 剑 is an example of a non-European double-edged sword, like the European models derived from the double-edged Iron Age sword. (en)
- 剣（つるぎ、けん、劍）とは、長い諸刃の剣身を持つ手持ちの武器の1種である。現代の長剣は儀礼用としてのみ使われる。諸刃である点で刀と区別するが、文脈で広義に刀を含むこともある。なお、刃の両側に角度がつけてあり、左右両側から研ぐ刃物（断面がV字状）の刃物も両刃と言われるため、本項では刀身の両側に付けられた刃については「諸刃」と統一する。 (ja)
- ( 검은 여기로 연결됩니다. 다른 뜻에 대해서는 검 (동음이의) 문서를 참고하십시오.)
* 세계의 여러 시대 여러 문화의 도검
* 고대 켈트족 할슈타트 문명의 무쇠장검.
* 동주 시대 중국의 청동검의 모습.
* 야요이 시대 일본의 청동검의 모습.
* 고대 로마의 글라디우스의 모습.
* 사산 제국의 검.
* 중세 하일랜드의 클레이모어의 모습.
* 중근세 일본의 타도의 모습.
* 중근세 유럽의 츠바이헨더의 모습.
* 중근세 유럽의 리히트슈비에트의 모습.
* 근세 유럽의 레이피어의 모습.
* 일본의 단도.
* 프랑스 제1제국의 군용 세이버의 모습.
* 18세기 잉글랜드의 중기병검의 모습.
* 18세기 스코틀랜드의 브로드소드의 모습.
* 대항해시대 프랑스의 커틀라스의 모습.
* 18세기 프랑스의 궁정검의 모습.
* 소련 칼라시니코프 자동소총용 총검의 모습.
* 펜싱용 에페의 모습. 도검(刀劍, 영어: sword)은 찌르거나 베는 근접무기이다. 도검이라는 말의 정확한 정의는 시대별로 지역별로 조금씩 달라서 통일되어 있지 않으나, 대체로 무기로 사용되는 칼이라고 할 수 있다. 이와 대비되는, 도구로 사용되는 칼은 나이프라고 칭한다. 도검은 청동기 시대에 단검에서 진화해 나옴으로써 발생했다. 최초의 은 기원전 1600년경의 물건이다. 서양에서는 고대 로마 제국의 스파타와 민족대이동 시기 게르만의 검이 이후 중세 유럽의 대부분의 검 형태(양날 직검)를 정립하였고, 중세 성기에 크로스가드가 발생하여 표준적인 "서양 검"인 무장검(아밍소드)으로 발달한다. 검을 사용하는 기술을 검술 또는 펜싱이라 한다. 근세가 되면 날이 있는 무장검은 쇠퇴하고 찌르기용의 레이피어가 발생, 이후 궁정검(코트 소드)의 형태로 18세기 근접무기로서 살아남는다. 그러나 19세기 이후로 도검은 의장용 또는 스포츠용으로만 사용되고, 실전의 근접무기는 총기와 함께 휴대할 수 있는 총검으로 그 역할이 이동한다. (ko)
- Una spada (dal greco spathe e dal latino spatha) è un'arma bianca a lama lunga, spesso (ma non sempre) a doppio filo, adatta a colpire di punta e di taglio e usata dalle più varie civiltà in ogni luogo del mondo e in ogni epoca, sebbene prevalentemente in Eurasia e in Nordafrica. La sua lama, più lunga di quella di un coltello o di un pugnale, è attaccata a un'elsa e può essere diritta o curva. L'intenzione e la fisica di base della spada sono rimaste sostanzialmente invariate nei secoli ma sono cambiate molto le tecniche di realizzazione, variabili anche in base alla cultura: come conseguenza, si hanno differenze nel disegno e nello scopo della lama. Il concetto fondamentale alla base dell'arma è costante, ma le tecniche di utilizzo e la forma stessa variano ampiamente attraverso le epoche e nelle varie culture che la utilizzano. Questa forma d'arma ha comunque mantenuto un'enorme importanza simbolica (per esempio per i cristiani rappresentava la croce, per i musulmani la mezzaluna) attraverso tutte le culture che l'hanno utilizzata, come si può facilmente riscontrare dalla vasta terminologia specifica e dalla sua ricorrente presenza in tutte le opere mitologiche e letterarie. I nomi dati a molte spade nella mitologia, nella letteratura e nella storia riflettono l'alto prestigio rivestito dall'arma nelle varie culture. In talune culture (es. nell'Europa del Medioevo) la spada assume importanza da divenire contenitore di reliquie di santi: si pensi alla Excalibur di re Artù e alla Durendala di Orlando, il paladino di Carlo Magno. In araldica la spada simboleggia origine e/o volontà guerriera, talora anche minaccia per i nemici della famiglia. Si fa di argento ed è guernita di oro, posta in palo. (it)
- Het zwaard is een gevechtswapen. Qua vorm is het vergelijkbaar met een mes of sabel, maar het heeft een (aanzienlijk) groter blad (kling) en aanwezig contragewicht (pommel), dat niet aanwezig is bij messen. In de loop van de geschiedenis heeft het zwaard vele vormen gekend, gaande van het "Keltisch zwaard", de gladius, de spatha, het , het eenhandig ridderzwaard, de falchion, het tweehandig langzwaard en vele andere vormen. Vanaf de hoge middeleeuwen tot de renaissance kwamen lange messen (das langes messer) in zwang die qua formaat even lang waren als een zwaard maar het productiemechanisme hadden van een mes. Later in 17-18de eeuw won de sabel sterk aan populariteit. (nl)
- Miecz – rodzaj broni białej, charakteryzującej się prostą, obosieczną głownią, otwartą rękojeścią oraz najczęściej krzyżowym jelcem. Używany od epoki brązu do XVI w. Szczególną popularnością cieszył się w średniowieczu. Jest bronią sieczno-kolną, umożliwiającą zadawanie zarówno cięć, jak i pchnięć. (pl)
- Ett svärd är ett handvapen avsett för att sticka och/eller hugga med. Svärdens utformning skiljer sig åt, och är anpassade till den tid och tekniska och kulturella utveckling som de härstammar från. Under antiken användes ofta korta enhandssvärd. De romerska legionerna använde gladius som finns i flera varianter och till stor del liknar de svärd som även grekerna använde. De användes för både hugg och stick. Den korta längden tillsammans med det breda bladet och det faktum att de ofta användes i täta formeringar kan tyda på att stick kan han varit något övervägande. I Europa kan man under medeltiden se en förändring av klingorna från främst huggvapen, till att mer bli stickvapen. Detta skedde i takt med att rustningarna blev vanligare och mer heltäckande senmedeltiden så att det inte längre var lika lätt att hugga mot någon oskyddad kroppsdel. Man tvingades istället att sticka motståndaren i glipor eller svaga punkter i rustningen. I Japan ledde samma utveckling till att spjutet blev den japanske riddarens (samurajens) främsta vapen vid rustad strid[källa behövs]. De japanska svärden fick böjda klingor som var ännu bättre lämpade för hugg och användes främst i strid utan rustning[källa behövs] (Dessa två påståenden är tveksamma - se diskussion). Under hela perioden har det dock funnits stora variationer i klinglängder och utformning. I exempelvis Indien fanns svärd som var böjda "åt fel håll" där eggen var på konkava kurvan och spetsen var tung för att få ett bättre moment vid hugg. Efter att krutvapnens intåg på slagfältet genom bajonetten gav infanteriet ett kombinerat skjut- och närstridsvapen var svärdet främst ett vapen för kavalleriet. Som ett polisvapen fanns svärdet kvar i Sverige (i form av sabeln) in på 1960-talet. Svärdens symboliska värde har alltid varit starkt, och de har i både västerländsk och exempelvis japansk kultur fungerat som kännetecken för ridderlighet, religiositet och social status. Även under 1900-talet har olika militära enheter delat ut svärd till officerare och som förtjänsttecken, trots att de inte längre används på slagfälten. Delvis har det att göra med svärdets styrkor och svagheter. Svärdet har existerat parallellt med stridsyxor, stridshammare och många andra närstridsvapen. Man valde helt enkelt vapen utifrån vilken motståndare man skulle möta. Kraftigare rustningar gjorde dels att man lade mer och mer vikt vid svärdspetsen och dels att man utvecklade större och tyngre svärd. Många av de bilder som finns på folk i rustning som slåss med svärd avbildar juridiska dueller eller romantiska föreställningar. I sluten formation fungerar dock pikar och spjut betydligt bättre. Piken blev tidigt manskapets vapen medan svärdet blev officerarnas vapen. (sv)
- Меч — вид холодного (белого) оружия с прямым клинком, предназначенный для рубящего и колющего ударов. Лезвие меча заточено с одной или двух сторон. В самом широком смысле слово «Меч» — собирательное название всего длинного клинкового оружия с прямым клинком. В современном отечественном историческом оружиеведении принято более узкое определение меча — наступательное оружие с обоюдоострым прямым клинком длиной более 60 сантиметров, предназначенное прежде всего для рубящих ударов. Оружие с однолезвийным прямым клинком относят к палашам. Схожее определение содержится и в национальном стандарте: Контактное клинковое колющее и рубящее оружие с прямым средним или длинным массивным двухлезвийным клинком. Тем не менее, в обиходе к мечам часто ошибочно относят различные виды оружия с изогнутым клинком, в частности японское оружие, включая катану и вакидзаси, относимое Государственным стандартом к двуручным саблям (сами японцы тоже чётко отличают оружие с прямым обоюдоострым клинком — «цуруги», 剣 от оружия типа катаны, обозначаемого иероглифом 刀, который в разных случаях может читаться различным образом), а также оружие с прямым клинком с односторонней заточкой, которое относят либо к палашам, либо к боевым ножам, тесакам и так далее, в частности фальшион. Такие виды оружия, как шпага и рапира, тоже порой причисляют к мечам, что не совсем верно — в существующей классификации их выделяют в самостоятельные типы холодного оружия наравне с мечом, хотя и связаны с ним своим происхождением. Следует также иметь в виду, что в других языках принято своё, специфическое словоупотребление, отличное от принятого в отечественной оружиеведческой традиции. В частности, в целом ряде языков рубящее клинковое оружие с прямым и изогнутым клинками терминологически никак не разделяют, называя словом, которое на русский язык обычно переводят как «меч», но на самом деле может соответствовать в данном контексте и иным типам клинкового холодного оружия. А, например, англ. sword в широком смысле может обозначать как оружие с односторонней заточкой, так и обоюдоострое, как с прямым, так и с изогнутым клинком, для указания же конкретного типа используют уточняющие прилагательные и префиксы (dress-sword — буквально «костюмный меч», то есть лёгкая шпага, носимая с гражданским платьем; back-sword — буквально «меч с обухом», однолезвийный, включая палаш и саблю и так далее). (ru)
- A palavra espada é comumente usada para se referir a uma série de "armas brancas" longas, formadas por uma lâmina e uma empunhadura para uma ou duas mãos; abrangendo, por extensão, objetos como o sabre, o florete, o gládio, o espadim e a katana, dentre outros. A espada, na verdade, é formada por uma lâmina comprida, de metal, com gume num ou nos dois lados, dependendo do tipo. (pt)
- 劍，是一种尖頂且雙邊開鋒的冷兵器，是種可以用来刺击和砍杀的武器。用劍的方式稱為劍術。 (zh)
- Меч — вид холодної зброї із прямим клинком, призначений для рубання або уколу, у найширшому значенні — збірна назва всієї довгої зброї із прямим лезом. На відміну від шаблі, меч не ріже. Матеріалом для виготовлення клинка здебільшого використовувалися метали: мідь, бронза, залізо або сталь. Існує велика різноманітність мечів як за формою і розміром, так і за технікою фехтування ними. Здебільшого мечі мають два гострі краї (їх називають двосічними), хоча іноді використовувалися мечі з одним гострим краєм. Залежно від ваги мечі поділяють на одноручні, півтораручні й дворучні. (uk)
|
| rdfs:comment
|
- السيف سلاح أبيض وقطعة وأداة حربية دفاعية وهجومية، استخدمه الإنسان منذ أقدم العصور في العصر الحديدي عندما اكتشف الحديد وطريقة سبكه وطرقه وهو سلاح حاد. (ar)
- Das Schwert ist eine Hieb- und Stichwaffe mit gerader oder gebogener, ein- oder zweischneidiger Klinge, Gefäß und Scheide. Schwerter waren in den meisten antiken bis mittelalterlichen Kulturen zu finden, sowohl im abendländischen als auch im orientalischen und ostasiatischen Kulturraum. Das Schwert hat als Waffe heute keine Bedeutung mehr, es besitzt jedoch noch eine sehr hohe symbolische Bedeutung. (de)
- Is arm le lann miotal fada agus dornchla, úsaite den sá agus bualadh é claíomh. (ga)
- 剣（つるぎ、けん、劍）とは、長い諸刃の剣身を持つ手持ちの武器の1種である。現代の長剣は儀礼用としてのみ使われる。諸刃である点で刀と区別するが、文脈で広義に刀を含むこともある。なお、刃の両側に角度がつけてあり、左右両側から研ぐ刃物（断面がV字状）の刃物も両刃と言われるため、本項では刀身の両側に付けられた刃については「諸刃」と統一する。 (ja)
- Miecz – rodzaj broni białej, charakteryzującej się prostą, obosieczną głownią, otwartą rękojeścią oraz najczęściej krzyżowym jelcem. Używany od epoki brązu do XVI w. Szczególną popularnością cieszył się w średniowieczu. Jest bronią sieczno-kolną, umożliwiającą zadawanie zarówno cięć, jak i pchnięć. (pl)
- A palavra espada é comumente usada para se referir a uma série de "armas brancas" longas, formadas por uma lâmina e uma empunhadura para uma ou duas mãos; abrangendo, por extensão, objetos como o sabre, o florete, o gládio, o espadim e a katana, dentre outros. A espada, na verdade, é formada por uma lâmina comprida, de metal, com gume num ou nos dois lados, dependendo do tipo. (pt)
- 劍，是一种尖頂且雙邊開鋒的冷兵器，是種可以用来刺击和砍杀的武器。用劍的方式稱為劍術。 (zh)
- Меч — вид холодної зброї із прямим клинком, призначений для рубання або уколу, у найширшому значенні — збірна назва всієї довгої зброї із прямим лезом. На відміну від шаблі, меч не ріже. Матеріалом для виготовлення клинка здебільшого використовувалися метали: мідь, бронза, залізо або сталь. Існує велика різноманітність мечів як за формою і розміром, так і за технікою фехтування ними. Здебільшого мечі мають два гострі краї (їх називають двосічними), хоча іноді використовувалися мечі з одним гострим краєм. Залежно від ваги мечі поділяють на одноручні, півтораручні й дворучні. (uk)
- L'espasa és una arma blanca de doble tallant composta d'una fulla dreta de metall equipada si és necessari amb una canal o canaleta (depressió longitudinal), d'un mànec dit puny, braç o mantí de la creu, i d'un protector que protegeix la mà. L'extrem del mànec és ornamentat generalment amb un pom. La creu, croera o creuera és la barreta transversal que forma creu amb el pom de l'espasa. L'arriat és la peça situada transversalment entre el mànec i el ferro de l'espasa. (ca)
- Meč je jednou z nejstarších zbraní. Slouží především jako zbraň , ale i . Byl jednou z hlavních osobních zbraní po celý starověk a středověk. Až na přelomu středověku a novověku ho začaly vytlačovat palné zbraně. Zhotovuje se z kovů a jejich slitin, nejčastěji ze železa, oceli nebo bronzu. Meč byl mnoho set let považován za prestižní zbraň, jejíž vlastnictví bylo v mnoha ohledech považováno za výsadu urozeného stavu rytířů a odznak bohatství. Meč se typicky skládá ze dvou částí – čepele a jílce. (cs)
- Το ξίφος ή στην καθομιλουμένη σπαθί είναι ένα μακρύ, αιχμηρό κομμάτι μέταλλο, το οποίο έχει χρησιμοποιηθεί από πολλούς πολιτισμούς σε όλο τον κόσμο, κυρίως ως όπλο τεμαχισμού ή ώσης. Ένα ξίφος αποτελείται κυρίως από μια λεπίδα και μια χειρολαβή, συνήθως με μία ή δύο κόψεις για χτύπημα ή τεμαχισμό, καθώς και μία αιχμή για ώση. Η βασική πρόθεση και φύση της τέχνης της ξιφοποιίας έχουν παραμείνει αρκετά σταθερές μέσω των αιώνων, ενώ οι ουσιαστικές τεχνικές διαφέρουν μεταξύ των πολιτισμών και των περιόδων, έχοντας ως συνέπεια τις διάφορες σε σχεδιασμό και σκοπό λεπίδες. Σε αντίθεση με το τόξο ή το δόρυ, το ξίφος είναι καθαρά στρατιωτικό όπλο και γι’ αυτό έχει καταστεί ως σύμβολο του πολέμου ή της κρατικής εξουσίας σε πολλούς πολιτισμούς. Υπάρχουν πολλά ονομαστά ξίφη στη μυθολογία, τη λογοτεχνί (el)
- Glavo estas metala tranĉilo, pikilo konsistanta el longa klingo kaj mallonga tenilo, uzata kiel armilo ĉu por tranĉi, trapiki, vundi iel aŭ frapi. La preciza difino de la termino varias laŭ la historia epoko aŭ la geografia regiono konsiderata. Glavo en la plej mallarĝa senco konsistas el rekta klingo kun du eĝoj kaj tenilo, sed depende el la kunteksto, la termino estas ankaŭ ofte uzata por referenci al klingaj armiloj kun unusola eĝo (referencata ankaŭ kiel sabro). Eŭropaj kaj ĉinaj glavoj kutime havas dueĝajn rektajn klingojn, dum japanaj glavoj (katana) kutime havas unueĝan kurbetan klingon. Al ĉiuj tipoj plej ofte ilin akompanas glavingo por konservi ĝin dum neuzo. (eo)
- Ezpata bi ahoko arma zuri bat da, helduleku bat eta xafla ebakitzaile luze bat duena (normalean metro erditik gorakoa). Kronologia eta jatorrizko lekuaren arabera ezpataren ezaugarriak aldatzen dira. Ezpatak Brontze Aroan sortu ziren, dagatik garatuta. Lehenbiziko aleak K.a. 1600 ingurukoak dira. Burdin Aroko ezpatak labur samarrak eta esku-babesik gabeak ziren oraindik. Erromatar Inperio Berantiarreko armadan sortutako ezpata klasea, spatha izenekoa, Europako Erdi Aroko ezpataren aurrekaria izan zen. Horrek Erdi Aro Betean zaldunen ezpata ekarri zuen. Aro Modernoan, arinagoa den estoke mehea (espada ropera gaztelaniaz) sortu zen Espainian. Ezpatak, XVIII. mendean, garrantzia galtzen joan ziren, eta, XIX. mendean, berriz, arma zeremonial gisa edo eskrima modernoaren kirolean baino ez ziren (eu)
- La espada es un arma blanca de dos filos que consiste básicamente en una hoja recta cortante, punzante —o con ambas características—, con empuñadura, y de cierta envergadura o marca (marca: aproximadamente a partir de medio metro). Según la definición estricta no serían espadas los sables, las katanas (sable japonés), etc. (es)
- Pedang adalah sejenis senjata tajam yang memiliki bilah panjang. Pedang dapat memiliki dua sisi tajam atau hanya satu sisi tajam saja. Di beberapa kebudayaan, jika dibandingkan senjata lainnya, pedang biasanya memiliki prestise lebih atau paling tinggi. (in)
- A sword is an edged, bladed weapon intended for manual cutting or thrusting. Its blade, longer than a knife or dagger, is attached to a hilt and can be straight or curved. A thrusting sword tends to have a straighter blade with a pointed tip. A slashing sword is more likely to be curved and to have a sharpened cutting edge on one or both sides of the blade. Many swords are designed for both thrusting and slashing. The precise definition of a sword varies by historical epoch and geographic region. (en)
- L’épée (du latin spatha, « chose plate ») est une arme blanche à double tranchant (se distinguant ainsi du sabre) composée d'une lame droite en métal pourvue le cas échéant d'une gouttière (dépression longitudinale), d'une poignée et, à certaines époques, d'une garde protégeant la main et d'un pommeau. Le terme d’« épée » est polysémique : La forme de l'épée détermine son utilisation, bien que la très grande majorité des épées combinent les deux types d'utilisations possibles de taille et d'estoc : Il existe aussi des épées sans pointes (épées de bourreau), servant uniquement à la décapitation. (fr)
- ( 검은 여기로 연결됩니다. 다른 뜻에 대해서는 검 (동음이의) 문서를 참고하십시오.)
* 세계의 여러 시대 여러 문화의 도검
* 고대 켈트족 할슈타트 문명의 무쇠장검.
* 동주 시대 중국의 청동검의 모습.
* 야요이 시대 일본의 청동검의 모습.
* 고대 로마의 글라디우스의 모습.
* 사산 제국의 검.
* 중세 하일랜드의 클레이모어의 모습.
* 중근세 일본의 타도의 모습.
* 중근세 유럽의 츠바이헨더의 모습.
* 중근세 유럽의 리히트슈비에트의 모습.
* 근세 유럽의 레이피어의 모습.
* 일본의 단도.
* 프랑스 제1제국의 군용 세이버의 모습.
* 18세기 잉글랜드의 중기병검의 모습.
* 18세기 스코틀랜드의 브로드소드의 모습.
* 대항해시대 프랑스의 커틀라스의 모습.
* 18세기 프랑스의 궁정검의 모습.
* 소련 칼라시니코프 자동소총용 총검의 모습.
* 펜싱용 에페의 모습. 도검(刀劍, 영어: sword)은 찌르거나 베는 근접무기이다. 도검이라는 말의 정확한 정의는 시대별로 지역별로 조금씩 달라서 통일되어 있지 않으나, 대체로 무기로 사용되는 칼이라고 할 수 있다. 이와 대비되는, 도구로 사용되는 칼은 나이프라고 칭한다. (ko)
- Una spada (dal greco spathe e dal latino spatha) è un'arma bianca a lama lunga, spesso (ma non sempre) a doppio filo, adatta a colpire di punta e di taglio e usata dalle più varie civiltà in ogni luogo del mondo e in ogni epoca, sebbene prevalentemente in Eurasia e in Nordafrica. La sua lama, più lunga di quella di un coltello o di un pugnale, è attaccata a un'elsa e può essere diritta o curva. In araldica la spada simboleggia origine e/o volontà guerriera, talora anche minaccia per i nemici della famiglia. Si fa di argento ed è guernita di oro, posta in palo. (it)
- Het zwaard is een gevechtswapen. Qua vorm is het vergelijkbaar met een mes of sabel, maar het heeft een (aanzienlijk) groter blad (kling) en aanwezig contragewicht (pommel), dat niet aanwezig is bij messen. In de loop van de geschiedenis heeft het zwaard vele vormen gekend, gaande van het "Keltisch zwaard", de gladius, de spatha, het , het eenhandig ridderzwaard, de falchion, het tweehandig langzwaard en vele andere vormen. (nl)
- Ett svärd är ett handvapen avsett för att sticka och/eller hugga med. Svärdens utformning skiljer sig åt, och är anpassade till den tid och tekniska och kulturella utveckling som de härstammar från. Under antiken användes ofta korta enhandssvärd. De romerska legionerna använde gladius som finns i flera varianter och till stor del liknar de svärd som även grekerna använde. De användes för både hugg och stick. Den korta längden tillsammans med det breda bladet och det faktum att de ofta användes i täta formeringar kan tyda på att stick kan han varit något övervägande. (sv)
- Меч — вид холодного (белого) оружия с прямым клинком, предназначенный для рубящего и колющего ударов. Лезвие меча заточено с одной или двух сторон. В самом широком смысле слово «Меч» — собирательное название всего длинного клинкового оружия с прямым клинком. В современном отечественном историческом оружиеведении принято более узкое определение меча — наступательное оружие с обоюдоострым прямым клинком длиной более 60 сантиметров, предназначенное прежде всего для рубящих ударов. Оружие с однолезвийным прямым клинком относят к палашам. Схожее определение содержится и в национальном стандарте: (ru)
|
